Category: Press
Wiener Staatsoper│Norina- Don Pasquale
Norinou dokázala, že belcanto je tiež jednou z jej parkiet. Hoci je to rola lyrickejšia a pohyblivá (napokon aj vo viedenskej histórii ju stvárňovali vyslovene koloratúrne, ba aj subretné soprány), Slávka Zámečníková dokáže obsiahnuť nielen túto „zaliečavú“ a ozdobnú rovinu, ale jej hlas sa voľne nesie ponad orchester a okrúhlym, farebne vrúcnym tónom napĺňa veľký priestor hľadiska. Verím, že časom sa posunie aj k mladodramatickým belcantovým hrdinkám.
Frázuje mimoriadne štýlovo, je intonačne presná, dynamicky tvárna (opojné lyrické dueto s Ernestom v 3. dejstve) a vždy cítiť, že spieva s rezervou. Po hereckej stránke sa bravúrne a s mladistvým temperamentom stotožnila s Brookovej koncepciou a s partnermi vytvorila situáciám priliehavé vzťahy.operaslovakia.sk│18.10.2020
Recital│Slovak Philharmonic
Výber štyroch piesní Richarda Straussa pochádzal z dvoch cyklov. Z opusu 10 Die Nacht (Noc) a Zueignung (Venovanie), vyjadrujúce chvenie, túžbu, trápenie a odkaz vďaky milovanému. Druhá dvojica, Morgen! (Ráno!) a Cäcilie(Cecília) je extraktom z cyklu štyroch piesní, venovaných ako svadobný dar skladateľovej manželke. Slávka Zámečníková preukázala vzácnu dispozíciu pre výrazové tvarovanie textu piesní, pre formovanie štýlových legatových oblúkov, modelovanie plastickej dynamiky, mäkkosti pián ale aj kontrolovaných prieraznejších tónov – a to všetko v príkladnej artikulácii. Opäť obrovská opora v klaviristovi.
Odklon k Nikolajovi Rimskému-Korsakovovi (Nie vietor povievajúci z výšky a Zvučnejšie než spev škovránka, obe op.43), Piotrovi Iľjičovi Čajkovskému (Šialené noci, op.60) a Sergejovi Rachmaninovi (Jarné vody, op.14) nás zaviedol do odlišnej poetiky ruských piesní a romancí. Aj v nich bola Slávka Zámečníková úplne doma. Nežne opojnú lyriku striedal rytmicky úderný temperament, v Čajkovskom vybudovala veľký dramatický, emóciou nabitý oblúk a Rachmaninova populárna romanca bola nielen dôstojnou bodkou za ruskou kapitolkou, ale ukázala možnosti sólistky aj v týchto repertoárových vodách.
Päť operných árií nastavilo presné, ba až optimálne zrkadlo momentálneho stavu vývoja mladého hlasu Slávky Zámečníkovej. Od koloratúry, cez lyriku, až po hranicu mladodramatického odboru. Od Mozarta k belcantu. Skvelá voľba! Grófku z Figarovej svadby od Wolfganga Amadea Mozarta (Dove sono i bei momenti) má v súčasnom repertoári, len pred pár dňami ju stvárnila v nemeckom Wiesbadene. Už výstavba recitatívu ukázala, ako naladiť poslucháča na atmosféru árie, v ktorej uplatnila predovšetkým skvelú techniku a zmysel pre štýl. Áno, už to bola mladodramatická kvalita, ale vďaka skvelej rezonancii hlasu v každom registri a ich plynulom prepojení, vďaka kultúre frázovania, nikdy nepodľahla potrebe tón forsírovať a mohla si áriu i mierne obohatiť ozdobami.
Mozartova Donna Anna a recitatív a ária Non mi dir z Dona Giovanniho spája lyriku, drámu i ťažkú koloratúru v závere. Divadlá ju obsadzujú hlasmi rôznych, aj krajných „fachov“, no Zámečníková predstavuje ten optimálny stred. Nie však kompromis! Svoj tón vie zafarbiť tmavšie, ovláda finesy „filar il tuono“ („pradenie“), má v zásobe dramatické gradácie a s koloratúrami nemá najmenšie technické problémy.
V postave Noriny z opery Don Pasquale od Gaetana Donizettiho čaká o pár dní Slávku Zámečníkovú debut vo Viedenskej štátnej opere. Jej Norina nie je ľahká subreta (občas býva takto obsadzovaná, nie však v aktuálnej viedenskej inscenácii), ale obsažným tónom a rafinovaným výrazom vie vytvoriť aj na ploche jedinej árie ilúziu, aká prešibaná, no nie zlomyseľná jej Norina bude. Spevácky do árie vložila opäť bohatú dynamiku, belcantovú štýlovosť a krásne znejúci tón v každej polohe.
Nanettu vo Falstaffovi, poslednej opere Giuseppeho Verdiho, formovali počas berlínskeho angažmánu dve veľké osobnosti. Ako „cover“ ju študovala pod dohľadom Daniela Barenboima a v nasledujúcej sezóne ju spievala pod taktovkou Zubina Mehtu. Ária z 3. dejstva Sul fil d´un soffio etesio mala poetické čaro, opojnú mäkkosť, príkladné frázovanie a ľahkú, koncentrovanú korunu vo výške. Z iného cesta je formovaná scéna, ária a cabaletta Amalie z opery I Masnadieri (Zbojníci) Dall´infame banchetto. Je typické ranoverdiovské číslo, kde má interpretka priestor pre voľbu farieb a nuáns, zrkadliacich duševný stav postavy a korunovanie razantnou, virtuózne spracovanou cabalettou. Toto je parketa, ktorá tvorí momentálnu hraničný terén, kde sa Slávka Zámečníková, vzhľadom na jej mladodramatické dispozície, voľne znejúci, pohyblivý hlas a jadrnú vysokú polohu, ešte cíti absolútne konformne. operaslovakia.sk│29.9..2020
Richard Strauss poodhalil jej danosti a nevdojak pripomenul, akú dôležitú úlohu mal tento skladateľ na začiatku svetovej kariéry Edity Gruberovej, keď sa jeho Zerbinettou – tiež vo Viedni – prehupla do svetových vôd. Obe umelkyne mali ozdobiť festival BHS – Zámečníková na začiatku, Gruberová na jeho konci, ohlasujúc definitívny záver teraz už aj koncertnej kariéry…
V Slávke Zámečníkovej však nevidím ani Gruberovú, ani Poppovú, i keď ich pripomína kariérou i svojím zjavom, krásou a mladosťou, v ktorej sa menili na Zuzanky, Noriny, či iné ľúbezné postavy. Je predovšetkým sama sebou. Osobne v nej cítim stredoeurópsku, ba priam nemeckú disciplinovanosť, ktorá sa snúbi s nehou, a tam, kde treba, s drámou. Má zamatovo krásnu farbu hlasu, veľký rozsah, výbornú techniku, z toho vyplývajúce bezproblémové výšky… , zatiaľ stále v obore koloratúrneho lyrického sopránu. Je to mladý svižný hlas, spieva bez toho, aby sa vo výbere repertoáru limitovala. Výborne jej sadla stará hudba, excelovala v nej v Berlíne, nevyhýba sa ani hudbe XX. storočia, čaká ju Helena vo viedenskom Sne noci svätojánskej Brittena, Musetta v Pucciniho Bohéme, sama deklaruje najmä obdiv voči Mozartovi a jeho dielam. Jej obor sú koloratúry a lyrický repertoár a pri ňom, predpokladám a dúfam, ešte dlho ostane.
Richard Strauss a jeho piesne – to je dobrý výber a cítiť za ním aj to, že na svojej ceste stretla výnimočných pedagógov. Veď, zúčastniť sa napríklad na majstrovskom kurze Thomasa Quasthoffa, je akoby pasom vedúcim priamo k pochopeniu hĺbky piesňového, či koncertného repertoáru. Slávka Zámečníková sa pohrávala s výrazom, pričom všetko s perfektnou dikciou!
Presviedča hlavne jej vlastný príbeh. Na tejto ceste jej veľmi osoží partnerstvo s klaviristom, rodákom z Berlína, Matthiasom Samuilom, manželom jej berlínskej pedagogičky Anny Samuil, ktorý presne vie, kedy a s akou intenzitou, či výrazom má sprevádzať. Je to dobrý klavirista, vyhľadávaný partner spevákov, aj ich hlasový pedagóg, ale i sólista. S umelkyňou dokonale ladí. Ako predel v prvej časti uviedol Elégiu z Morceaux de fantaisie, op. 3 č. 1 S. Rachmaninova a v druhej časti Nokturno cis mol, op. posth. Fryderyka Chopina.
Príjemným osviežením programu boli piesne Ne veter veja s vysoty / Nie vietor povievajúci zvýšky, op. 43 č. 2, Zvonče žavoronka penie / Zvučnejšie než spev škovránka, op. 43 č. 1 od N. Rimského-Korsakova a Noči bezumnyje, noči bessonnyje / Šialené noci, op. 60 č. 6 od P. I. Čajkovského – naštudované pre túto príležitosť. Do celku zapadli a v línii pokračovala obľúbeným Čajkovským, ktorého romance sú často súčasťou povinného programu veľkých operných súťaží. Spolu s jej víťazným entrée a spomienkou na jednu z medzinárodných súťaží v piesni Vesennije vody / Jarné vody, op. 14 č. 11 od Sergeja Rachmaninova pekne uzatvorili piesňovú časť.
V opernej časti recitálu sa Slávka Zámečníková zaskvela vo svojej reprezentatívnej úlohe „E Susanna non vien! … Dove sono i bei momenti“, recitatíve a árii Grófky z opery Figarova svadba, KV 492 a „Crudele! … Non mi dir, bell‘ idol mio“, recitatíve a árii Donny Anny z opery Don Giovanni, KV 527. Ako Grófka nadchla nedávno v Hesenskom štátnom divadle vo Wiesbadene. Ako ináč, ak nie Mozartom, ktorý jej hlasu a aktuálnej vybavenosti najviac svedčí! V jej sugestívnom speve bolo všetko – láska, priateľstvo, zrada, humor, prerod od smútku k radosti, pričom dominovali nádherné línie a v jednoliatych legátach sa zračila čistota.
Vrchol recitálu zaznel v druhej polovici – v kavatíne Noriny „Quel guardo il cavaliere … So anch’io la virtù magica“, z komickej opery Gaetana Donizettiho Don Pasquale. Akoby bola celá opera vtesnaná do tejto árie… Nielenže je jej autor majstrom belkanta z 19. storočia a dielo veľmi príťažlivo napísal, ale vytvoril ho tak, aby sa mladé divy mohli prezentovať po všetkých stránkach. V kavatíne sú koloratúry, pôvabné melódie, humor. A to Slávke Zámečníkovej vynikajúco sedí.
Verdimu dala priestor nakoniec. Najprv v romanci Nanette „Sul fil d’un soffio etesio“, z opery Falstaff. Túto postavu spievala pod taktovkou Zubina Mehtu v Berlíne, čo je silný moment a spomienka na dobre zvládnutú prácu. Ako sa totiž vyjadrila, v programe sa objavujú skladby, ku ktorým má vzťah a sú spomienkou na isté umelecké zastávky. Jej ďalším Verdim bola scéna a ária Amálie „Dall’ infame banchetto… z opery Zbojníci mladého skladateľa. Vo Verdiho dielach bola zreteľná jej silná javisková prítomnosť. A vnútorná herecká akcia – výraz v očiach, tvári a napätím, ktoré udržala v prospech zážitku, dynamiky a výrazového oblúka.
S inteligenciou a porozumením, ale bez ambície lacno zaujať, si ako prídavky zvolila dve piesne – Když mně stará matka zpívať učívala z cyklu Cigánskych piesní Antonína Dvořáka a Vtedy sa mi prisnejú z cyklu Drobné kvety Mikuláša Schneidera-Trnavského. S pokojom a dôrazom na krásne melódie majstrov, ktorých hudobná pozostalosť je trvale prítomná na javisku, vypovedala táto výnimočná umelkyňa o svojom vnútre, vzťahu k našim súradniciam a o prežívaní umenia. A vzdala tým hold aj svojej domovine. sme.sk│29.9.2020
Hessisches Staatstheater Wiesbaden│Contessa – Le Nozze di Figaro
Staatsoper Unter den Linden│Dircé – Médée
Staatsoper Unter den Linden│Nanetta – Falstaff
Fazit: Mit Slávka Zámečníková konnte für die erkrankte Nadine Sierra mehr als nur ein adäquater Ersatz gefunden werden! Mit ihrem mädchenhaften und hell timbrierten Sopran erfüllt sie bei ihrem Rollendebüt die vokalen Anforderungen Nannettas auf überaus hohem gesangstechnischen Niveau!Wotans Opernkritik│5.2.2020