V prvej, piesňovej časti, to bola na úvod
Die Lorelei Franza Liszta na poéziu Heinricha Heineho, piesne Richarda Straussa a ruských autorov. V druhej sa venovala áriám.
Program gradoval, dokonale vyvážený umelecký celok kreovala ako súbor malých drám. Každá jedna pieseň bola malým príbehom, ktorý okrem vokálneho prejavu rozprávala hlasom a očami. Stačil jeden pohľad a publikum rozumelo, že síce prijala poďakovanie, ale pokračuje ďalej, sústredí sa, lebo chce vyspievať ďalšie príbehy. Slávka Zámečníková má úžasnú autoritu, poslucháča zaujme, vtiahne do svojej drámy a dovolí mu na nej participovať. Jemnosť Liszta, nádherná poetická melódia neboli vôbec ľahkým orieškom na začiatok, ale vrúcnosť jej tónu bola – a nielen v Lisztovi – veľmi sugestívna. Nasledoval Richard Strauss, tento velikán piesne, ktorého si s obľubou zaraďujú speváci do recitálov ako umeleckú výzvu. Piesne
Die Nacht / Noc, op. 10 č. 3, Zueignung / Venovanie, op. 10 č. 1, Morgen! / Ráno!, op. 27 č. 4 a
Cäcilie / Cecília, op. 27 č. 2 vybrala z dvoch cyklov autora – op. 10 a op. 27. Vybudovala z nich jedinečné príbehy, kde sa striedali nálady a temperament, aby vyvrcholili dramatickou piesňou
Cecília.
Richard Strauss poodhalil jej danosti a nevdojak pripomenul, akú dôležitú úlohu mal tento skladateľ na začiatku svetovej kariéry Edity Gruberovej, keď sa jeho Zerbinettou – tiež vo Viedni – prehupla do svetových vôd. Obe umelkyne mali ozdobiť festival BHS – Zámečníková na začiatku, Gruberová na jeho konci, ohlasujúc definitívny záver teraz už aj koncertnej kariéry…
V Slávke Zámečníkovej však nevidím ani Gruberovú, ani Poppovú, i keď ich pripomína kariérou i svojím zjavom, krásou a mladosťou, v ktorej sa menili na Zuzanky, Noriny, či iné ľúbezné postavy. Je predovšetkým sama sebou. Osobne v nej cítim stredoeurópsku, ba priam nemeckú disciplinovanosť, ktorá sa snúbi s nehou, a tam, kde treba, s drámou. Má zamatovo krásnu farbu hlasu, veľký rozsah, výbornú techniku, z toho vyplývajúce bezproblémové výšky… , zatiaľ stále v obore koloratúrneho lyrického sopránu. Je to mladý svižný hlas, spieva bez toho, aby sa vo výbere repertoáru limitovala. Výborne jej sadla stará hudba, excelovala v nej v Berlíne, nevyhýba sa ani hudbe XX. storočia, čaká ju Helena vo viedenskom Sne noci svätojánskej Brittena, Musetta v Pucciniho Bohéme, sama deklaruje najmä obdiv voči Mozartovi a jeho dielam. Jej obor sú koloratúry a lyrický repertoár a pri ňom, predpokladám a dúfam, ešte dlho ostane.
Richard Strauss a jeho piesne – to je dobrý výber a cítiť za ním aj to, že na svojej ceste stretla výnimočných pedagógov. Veď, zúčastniť sa napríklad na majstrovskom kurze Thomasa Quasthoffa, je akoby pasom vedúcim priamo k pochopeniu hĺbky piesňového, či koncertného repertoáru. Slávka Zámečníková sa pohrávala s výrazom, pričom všetko s perfektnou dikciou!
Presviedča hlavne jej vlastný príbeh. Na tejto ceste jej veľmi osoží partnerstvo s klaviristom, rodákom z Berlína, Matthiasom Samuilom, manželom jej berlínskej pedagogičky Anny Samuil, ktorý presne vie, kedy a s akou intenzitou, či výrazom má sprevádzať. Je to dobrý klavirista, vyhľadávaný partner spevákov, aj ich hlasový pedagóg, ale i sólista. S umelkyňou dokonale ladí. Ako predel v prvej časti uviedol Elégiu z Morceaux de fantaisie, op. 3 č. 1 S. Rachmaninova a v druhej časti Nokturno cis mol, op. posth. Fryderyka Chopina.
Príjemným osviežením programu boli piesne Ne veter veja s vysoty / Nie vietor povievajúci zvýšky, op. 43 č. 2, Zvonče žavoronka penie / Zvučnejšie než spev škovránka, op. 43 č. 1 od N. Rimského-Korsakova a Noči bezumnyje, noči bessonnyje / Šialené noci, op. 60 č. 6 od P. I. Čajkovského – naštudované pre túto príležitosť. Do celku zapadli a v línii pokračovala obľúbeným Čajkovským, ktorého romance sú často súčasťou povinného programu veľkých operných súťaží. Spolu s jej víťazným entrée a spomienkou na jednu z medzinárodných súťaží v piesni Vesennije vody / Jarné vody, op. 14 č. 11 od Sergeja Rachmaninova pekne uzatvorili piesňovú časť.
V opernej časti recitálu sa Slávka Zámečníková zaskvela vo svojej reprezentatívnej úlohe „E Susanna non vien! … Dove sono i bei momenti“, recitatíve a árii Grófky z opery Figarova svadba, KV 492 a „Crudele! … Non mi dir, bell‘ idol mio“, recitatíve a árii Donny Anny z opery Don Giovanni, KV 527. Ako Grófka nadchla nedávno v Hesenskom štátnom divadle vo Wiesbadene. Ako ináč, ak nie Mozartom, ktorý jej hlasu a aktuálnej vybavenosti najviac svedčí! V jej sugestívnom speve bolo všetko – láska, priateľstvo, zrada, humor, prerod od smútku k radosti, pričom dominovali nádherné línie a v jednoliatych legátach sa zračila čistota.
Vrchol recitálu zaznel v druhej polovici – v kavatíne Noriny „Quel guardo il cavaliere … So anch’io la virtù magica“, z komickej opery Gaetana Donizettiho Don Pasquale. Akoby bola celá opera vtesnaná do tejto árie… Nielenže je jej autor majstrom belkanta z 19. storočia a dielo veľmi príťažlivo napísal, ale vytvoril ho tak, aby sa mladé divy mohli prezentovať po všetkých stránkach. V kavatíne sú koloratúry, pôvabné melódie, humor. A to Slávke Zámečníkovej vynikajúco sedí.
Verdimu dala priestor nakoniec. Najprv v romanci Nanette „Sul fil d’un soffio etesio“, z opery Falstaff. Túto postavu spievala pod taktovkou Zubina Mehtu v Berlíne, čo je silný moment a spomienka na dobre zvládnutú prácu. Ako sa totiž vyjadrila, v programe sa objavujú skladby, ku ktorým má vzťah a sú spomienkou na isté umelecké zastávky. Jej ďalším Verdim bola scéna a ária Amálie „Dall’ infame banchetto… z opery Zbojníci mladého skladateľa. Vo Verdiho dielach bola zreteľná jej silná javisková prítomnosť. A vnútorná herecká akcia – výraz v očiach, tvári a napätím, ktoré udržala v prospech zážitku, dynamiky a výrazového oblúka.
S inteligenciou a porozumením, ale bez ambície lacno zaujať, si ako prídavky zvolila dve piesne – Když mně stará matka zpívať učívala z cyklu Cigánskych piesní Antonína Dvořáka a Vtedy sa mi prisnejú z cyklu Drobné kvety Mikuláša Schneidera-Trnavského. S pokojom a dôrazom na krásne melódie majstrov, ktorých hudobná pozostalosť je trvale prítomná na javisku, vypovedala táto výnimočná umelkyňa o svojom vnútre, vzťahu k našim súradniciam a o prežívaní umenia. A vzdala tým hold aj svojej domovine. sme.sk│29.9.2020
